Vinica Pánova – maľovaná kázeň

Zamyslenie nad epitafom pre Paula Ebera, superintendenta vo Wittenbergu.

Ak náhodou pôjdete do Wittenbergu, nezabudnite si pozrieť zaujímavý obraz z roku 1569 od Lucasa Cranacha ml. Tento neveľký obraz je súčasťou epitafu – náhrobného nápisu, ktorý je pripomienkou života a diela Paula Ebera, významnej postavy reformácie. Epitaf chce byť svedectvom o viere tohto výnimočného muža. Výnimočného vďaka dielu Božej milosti, ktorá napráva pokrivené a dáva silu k nasledovaniu Krista a k práci pre Jeho kráľovstvo.

Paul Eber (1511-1569) je tu zobrazený v tesnej blízkosti Martina Luthera. Kľačí pri vinnom kmeni a vinárskym nožom odrezáva divo rastúce výhonky. Ním pestovaný vinič je silný a rastie vzpriamene bez vonkajšej opory. Je to narážka na to, že napriek pokrivenosti tela (ako 13 ročný utrpel ťažký úraz pri páde z koňa a až do smrti ostal postihnutý) bol človekom, ktorý vďaka viere a neúnavnej práci kráčal priamo. Snažil sa zabrániť sektárstvu a správne rozvíjať reformačné učenie podľa kurzu ktorý vytýčili M. Luther a F. Melanchthon.

Obraz chce byť zároveň svedectvom, ktoré hovorí o dobrom ovocí reformácie. Je akoby odpoveďou na pápežskú bulu z roku 1519, ktorá bola pre Martina Luthera posledným varovaním pred exkomunikáciou, v prípade, že neodvolá svoje bludy. Bula začína slovami: „Povstaň Pane a rozsúď svoju vec. Do tvojej vinice vtrhli líšky a mimoriadne divý kanec ….“ Úvodné slová tohto dokumentu narážajú na slová 84 žalmu kde sa v 14 verši píše: „…diviak z lesa ju obžiera (vinicu), poľná zver ju spása.“

Obraz akoby po mnohých rokoch chcel položiť otázku: Kto je tu vlastne líška, poľná zver či divá sviňa? Kto vinicu pľundruje a kto sa o ňu stará?

Vinica na obraze je rozdelená na dve časti – ako symbol už rozdelenej cirkvi. Pracovníci naľavo predstavujú tzv. papistov na čele s rímskym biskupom a kardinálmi. Spolu s rôznymi cirkevnými hodnostármi, kňazmi a mníchmi prijali pozvanie pracovať na vinici (myšlienka vychádza z Ježišovho podobenstva o robotníkoch na vinici Mt 20,1-16). Správajú sa však ako blázni. Studňu zasypávajú kameňmi, vytrhávajú, rúbu pľundrujú vinič a pália ho, ničia plot. Vytvárajú všetky podmienky na to aby vinica spustla a nerodila.

Bláznovstvo takýchto pracovníkov spočíva v tom, že si vlastne myslia že robia dobre a samozrejme si aj žiadajú svoju odmenu. V dolnej časti vidieť pápeža, ako sa dohaduje s Kristom a máli sa mu dohodnutá suma. Za Kristom stojí rozhorčený apoštol Ján a vedľa neho, v nemom údive, apoštol Peter (podľa tradície – prvý pápež).

V pravej časti vinice panuje úplne iná atmosféra. Vidieť tu reformátorov ako jeden tím. Učitelia so svojimi žiakmi pracujú spoločne na vinici. Martin Luther s hrabľami v ruke zhrabáva na kopu vyschnuté vetvičky a burinu, Johanes Bugenhagen okopáva, Filip Melanchton ťahá vodu zo studne a jeho kamarát Johannes Forster polieva. Caspar Cruciger a Justus Jonas zatĺkajú stĺpiky, Georg Major priväzuje mladé výhonky, Pavol Krell nesie na chrbte kôš s dozretým hroznom, Georg Spalatin rozhadzuje hnoj ku kmeňom viniča, Georg Rörer zbiera kamene a Sebastian Fröschler ich vysypáva za plot.

Robia len to, k čomu ich Pán vinice povolal. Starajú sa aby vinica žila, prinášala ovocie. Oto pri reformácii išlo. Odstrániť nánosy falošnej teológie a všetkého čo ľudí v cirkvi deptalo, znechucovalo, oberalo o nádej a bránilo radosti z evanjelia. Nebola to jednoduchá práca. A už vôbec nie práca pre jedného. Reformátori tu pôsobia ako jeden tím – nikto nie je väčší, nikto menší. Práca kažého je veľmi užitočná a slúži dobrému cieľu.

Ich práca odpoveďou na Boží dar milosti. Nie je to výkon, ktorým si možno zaslúžiť Božiu lásku. Preto pracujú do úmoru, aby na konci mohli povedať „neužitoční služobníci sme“ (L 17,10) – odmena je vecou Pána vinice. Na to upozorňuje spodná časť obrazu, kde je zobrazený Paul Eber so svojou rodinou. Po vykonanej práci čakajú v pokore – ako kandidáti večnosti – na pozvanie k pokoju a spoločenstvu so svojim Pánom. Obrazom radostného spoločenstva je hostinec za plotom vinice a vzťahujú sa k nemu slová zasľúbenia Pána Ježiša Krista, ktoré dal svojim učeníkom pri poslednej večeri: Hovorím vám, že oddnes nebudem piť z tohto vínneho plodu až do dňa, keď ho budem piť s vami nový, v kráľovstve svojho Otca. (Mt 26,29)

Obraz je odkazom pre nasledujúce generácie. Netreba stratiť zo zreteľa dôležitosť pozvania Pána vinice. Je to veľká milosť a podaná ruka veď „Čo je človek, že sa ho ujímaš a čo syn človečí, že naň pamätáš?“ (ž 8,5) To, že Pán Ježiš Kristus vstupuje do ľudskej biedy a skrze svoje utrpenie, kríž a slávne vzkriesenie prekonáva odcudzenie a moc diabla, hriechu a smrti, je dôkaz nesmiernej lásky. Pozvanie na vinicu treba vnímať v kontexte tohto Božieho diela záchrany. Vinica je Pánova je všade naokolo. Vo vzťahu k rodine, cirkvi, k práci; vo vzťahu k biednym, utláčaným, opusteným, cudzincom, odsunutým na okraj spoločnosti; vo vzťahu k pomerom v spoločnosti sa má dokázať moc Božieho diela, ktoré narovnáva pokriveného a posiela ho do služby.

Preto je na mieste pokora – vinica nie je naša, ale Pánova (Hospodinova je zem i to ju napĺňa, svet a tí, ktorí v ňom bývajú (ž 24,1). Bez pokory jej škodíme.

Ak človeka zabúda na Božiu milosť, ak sa nechá kriviť hriechom, pýchou, lakomstvom, túžbou po moci stáva sa vo vinici „líškou, či divou sviňou.“ Tu si treba uvedomiť: Môj hriech je to prvé čo škodí. Každá hádka, alebo uzavretosť do seba, neochota priznať si vinu, priniesť obeť, podať pomocnú ruku núdznemu a pod.. to všetko robí vinicu okolo mňa pustou.

Preto nás táto maľovaná kázeň pozýva k pokániu. Súčasťou pokánia je prehodnotenie postojov, odpustenie, návrat k hodnotám Božieho slova, tvrdá práca, obeť a nesenie kríža. Vtedy sa otvára výhľad na odmenu – nie zaslúženú, ale darovanú; nie čiastočnú ale večnú.

Podobenstvo o robotníkoch na vinici hovorí, že Pán vinice pravidelne vychádzal na námestie a najímal ľudí, ktorí tam len tak postávali. Zrejme nenajal všetkých čo tam boli. Niekedy ani ponúknutá odmena neodradí od záhaľky.

Neostaňme na rínku. Aj pre nás platí pozvanie k práci. Treba pracovať. Nie tak ako pracuje „líška či divá sviňa“ (ten špekulant a sebec v nás), ale v pokore a poslušnosti pred Pánom Ježišom Kristom. On je Ten, ktorý dáva svojej vinici život. Je to veľká milosť, keď si na to môže použiť moje či tvoje ruky.

A na záver už len slová jednej peknej piesne:

Prosíme ťa Pane daj nám silu, chceme začať Tvoje slová žiť Veríme, že budeme raz spolu, tam pri Tvojom stole, spolu, víno nové piť. Dívaš sa na všetky naše skúšky, jak tápeme často v starostiach bez Tebe by bol svet iba púšťou, bez teba by život nemal vôbec žiadny cieľ. Prosíme ťa Pan daj nám silu, chceme začať Tvoje slová žiť Veríme, že budeme raz spolu, tam pri Tvojom stole, spolu, víno nové piť.

Mgr. Ľudovít Hroboň, zborový farár

Prevzaté z časopisu Lúč evanjelia

 

Nie je možné komentovať.