Pred časom som čítal knihu, v ktorej bol život prirovnaný k ceste vlakom. Je to výnimočne zaujímavé čítanie pod podmienkou, že ho správne interpretujeme. Život nie je ničím iným, ako cesta vlakom. Cesta vlakom, skladajúca sa z nastupovania a vystupovania, preplnená nehodami, príjemnými prekvapeniami, ale tiež hlbokým smútkom.
Narodením nasadáme do vlaku a stretávame v ňom osoby s ktorými by sme si priali ostať počas celej našej cesty – našich rodičov. Bohužiaľ, realita je iná. Oni na niektorej stanici vystúpia a my prichádzame o ich lásku, pochopenie, toleranciu, priazeň a nenahraditeľnú prítomnosť. To ale neprekáža tomu, aby nastúpili iné osoby, ktoré sa pre nás stanú veľmi dôležitými. Prichádzajú naši priatelia a zázračné lásky. Medzi osobami, ktoré cestujú týmto vlakom sa nájdu i také, ktoré sa prišli len previezť. Také, ktoré pri cestovaní vyvolávajú len smútok. Ale tiež také, ktoré chodia po vlaku a sú pripravené pomôcť tým, čo pomoc potrebujú. Mnohí po vystúpení zanechávajú v nás stálu clivotu. Iní prejdú tak nepozorovane, že si ani neuvedomíme, že uvoľnili miesto. Je zaujímavé, že niektorí cestujúci, ktorých často veľmi milujeme, obsadia miesta vo vagónoch, ktoré sú najďalej od toho nášho. Preto budeme musieť prejsť našu cestu bez nich. Samozrejme nič nebráni tomu, aby sme sa počas cesty poobzerali – aj keď s ťažkosťami – po našom vagóne a vybrali sa k nim. Bohužiaľ ale, môže sa stať, že si nebudeme môcť sadnúť vedľa nich, lebo toto miesto už bude obsadené niekým iným. Nedá sa nič robiť. Treba s tým žiť. Táto cesta vyzerá práve takto: plná výziev, snov, fantázie, očakávaní a rozlúčok… Ale nikdy návratov. A preto absolvujme našu cestu najlepšie ako sa dá. Pokúsme sa nadviazať známosť s čo najväčším množstvom cestujúcich, hľadajúc v každom z nich niečo dobré, čo pomôže aj nám, aby nám cesta ubiehala v pohode a s úsmevom. Pamätajme, že v každom momente cesty môžu koktať a my im pravdepodobne budeme musieť porozumieť. Pretože aj nám sa mnohokrát bude pliesť jazyk a nájde sa niekto, kto nám nebude rozumieť. Veľké tajomstvo nášho cestovania spočíva v tom, že sa nikdy nedozvieme na akej stanici vystupujeme, ani kde vystupujú naši spoločníci, ani nám milý cestujúci z vedľajšieho vagóna a dokonca ani ten, kto má miesto po našom boku.
Zamýšľam sa, či vo chvíli keď vysadnem z vlaku pocítim nostalgiu. Verím, že áno. Oddeliť sa od niektorých priateľov s ktorými som cestoval, bude bolestné. Dovoliť, aby moje deti zostali samé, bude veľmi smutné. Ale držím sa nádeje a verím, že raz prídem na hlavnú stanicu a uvidím, ako prichádzajú s batožinou, ktorú nemali pri nastupovaní. Myšlienka že som sa pričinil k tomu, aby sa ich batožina zväčšovala a stávala sa hodnotnejšou ma urobí šťastným.
Priateľ môj. Urobme všetko pre to, aby náš pobyt v tomto vlaku bol pokojný a hodný úsilia. Správajme sa tak, aby keď príde chvíľa vystupovania, na našom prázdnom mieste zostali milé spomienky pre tých, ktorí pokračujú v ceste. Nezabudnite na nikoho, koho máte teraz vo svojom vlaku života. Lebo už možno nikdy nebudete mať príležitosť mu povedať, aký je vo vašom živote dôležitý. Buďte vďační Bohu za svoj život a za čas milosti…
